Čo dokáže jeden týždeň alias lyžiarsky výcvik

14. dubna 2016 v 22:32 | Anita |  Poznámky
Whoa, pekne vítam, preživší!

Ak práve zabíjaš svoj čas čítaním toho článku si cool človek a mám ťa rada. Váž si to. Ide o to, že som tu naozaj dlho nestrčila nos. Prostý dôvod, ale jeho vysvetlenie si vyžaduje celý článok. Tak začneme pekne poporiadku, čo ty na to?

Všetko sa to začalo 8.2., kedy som sa s obrovským kufrom, cestovnou taškou, ruksakom a lyžami v ruke snažila netváriť hlúpo pri čakaní na autobus. Rovnako ako ďalších 72 prvákov. So spolužiačkou Kajou sme mamkám ukazovali zvyšok triedy a ani jedna z nás netušila, čo nás čaká. Tri triedy, A, B a E, sme sa rozdelili do dvoch autobusov. Dvojhodinová cesta prebehla bez mimoriadnych udalostí. Teda až na tú časť, kedy vzali Marekovu (chalan, s ktorým mám skrinku) fotku, pripli ju na strop a oslovovali "Sv. Marek, patrón autobusov".
Príchod bol... plný sklamania. Ako najprestížnejšia škola v meste sme čakali niečo viac než akúsi zapadnutú dedinku neďaleko Spišskej Novej Vsi. Viac než jednu zástrčku na izbe. Viac než spoločné sprchy a toalety. Viac než dážď a blato. Menej než 5 stupňov nad nulou.
Takže sme sa cez blato prebrodili k ubytovni, kde sme na daždi stáli asi dvadsať minút z mne doteraz neznámych dôvodov. Niekde medzi tým sa od nás oddelili volejbalistky z našej triedy, pretože na prízemí bola jedna izba pre šiestich. Zvyšok bol na poschodí, dvojky a pár troják. Celé to bolo rozdelené chodbou na dve časti, pre lepšiu predstavu malý náčrt + náčrt okolia svahu.
Keď som sa teda medzi poslednými dostala dnu, podarilo sa mi uchmatnúť krajnú izbu pre seba a Kaju. Ten zvyšok tam zmätene pobehoval, padlo pár nadávok a zjavne nie každému vyšiel vytúžený spolubývajúci. Izba sa skladala z veľkej skrine, dvoch pomerne pohodlných a veľkých postelí, umývadla, zástrčky nad ním, koša pod ním, stolíka a dvoma nočnými stolíkmi. Izba bola dosť priestranná, to im zas nemôžem vyčítať. Kábel od notebooku mi v pohode dočiahol na stolík avšak krutým zistením bol zakáz wifi. Nechápem zmýšľaniu našich učiteľov, no domáci nám na ich podnet odmietli dať heslo. Čo-to sme si vybalili zo zablátených kufrov a pobrali sme sa na prízemie do jedálne. Medzi poslednými, veľký výber voľných stoličiek sme nemali aj napriek dvom jedálňam. Tak sme si s Kajou sadli do časti s "barom" a učiteľmi, k stolu s áčkarmi Paľom, Paťom a Radom. Paľa s Paťom som poznala len z počutia - Paľo sa vtedy ešte páčil spolužiačke (veľkej) Katke a o feťákovi Paťovi mi rozprávala bývalá spolužiačka, áčkarka Dominika. O Radovi toho aj teraz veľa neviem, tichý chalan, jediné čo som medzi ich rozhovormi postehla bolo, že zjavne hrá hry.
Paľo je Kajin bývalý spolužiak, a tak to nebolo až tak trápne. Dali sa do reči, zatiaľ čo sme čakali na jedlo.
Poznámka - aj napriek tomu, že v našej časti jedálne boli učitelia, vždy sme jedlo dostali až po tom, čo sa najedla druhá, resp. prvá časť jedálne. Svinstvo.
To bolo celkom fajn. Osobne som na tanieri zakaždým nechala len to, čo som už zjesť nevládala. Po jedle si slovo vzal známy milovník alkoholu, nazvime ho učiteľ Becher. Čo sa týka jedálne, do konca výcviku budeme sedieť na rovnakom mieste, ako teraz (do psej matere!). Čo sa týka jedla, každý stôl má jeden deň službu, počas ktorého rozdáva príbory a roznáša jedlo (to nie je také strašné, vyšiel nám štvrtok). Čo sa týka pravidiel, na dverách do dievčenských toaliet visel presný denný harmonogram (ktorý zahŕňal veľmi málo osobného voľna). Čo sa týka lyžovania, po jedle sme mali polhodinu na prípravu (úžasné). Čo sa týka večerného programu, ten mal byť po večeri a pripravovala ho áčka (chudáci, hneď v pondelok).


Na svah to bolo takých 150 metrov, možno preháňam. Horšie bolo, že sa tam dalo dostať len po veľkom blate a k tomu mrholilo. Na svahu nás rozdelili do družstiev podľa skúseností - s mojimi nulovými som ostala v štvorke, ktoré spolu s päťkou združovalo začiatočníkov. Vyšla nám však skvelá učiteľka, ktorá nám už párkrát suplovala nemčinu.
Tak sme sa naučili základné úkony, ako na lyžiach stáť či ako si ich vôbec zapnúť. Po návrate na ubytovňu sme hodili veci do tepla a zvalili sa na posteľ. O sekundu na to však odvedľa pribehli spolužiačky Katky (pre lepšie pochopenie im hádžem prívlastky veľká a malá Katka) a v ďalšej sekunde sme v ich izbe boli my. Všetci ostatní behali od chlapcov k dievčatám a naopak, okukávali si izby alebo zabíjali čas v spojovacej chodbe, ktorá sa stala akýmsi spoločenským útočiskom (a nonstop tam bol obsadený biliardový stôl). Úprimne, do chlapčenskej chodby som nestrčila ani špičku nosa. Minimálne z toho dôvodu, že v ich časti ubytovni mali svoje izby aj učitelia. A pobytu mimo izby vo voľnom čase som sa spolu s Katkami a Kajou prvé dva dni tiež vyhýbala, na môj vkus tam bolo až príliš veľa neznámych ľudí.
Nasledovala skvelá časť dňa - večera! Pred ňou sme síce mali ešte zhodnotenia dňa, kedy sme sa všetci natlačili do druhej (t.j. tej kde je knižnica, dostávajú tam jedlo ako prvý a nie sú tam učitelia) jedálne a ujo Becher nám prečítal učiteľský zápis á la čo sa dnes udialo. Skutočne nič zaujímavé. Vymenovala sa služba na ranné budenie - ktorá z akéhosi nepochopiteľného dôvodu vždy záhŕňala len žiakov z našej triedy a šli sme si sadnúť k svojmu stolu, keďže do oficiálneho času podávania, ktorý bol na dennom rozpise, ostávalo asi 10 minút. To znamená že sme čakali takých 20, pretože sme dostali jedlo až ako druhý v poradí.
Pri stoloch prebiehali tiché rozhory, na súkromí pridával aj fakt, že nás bolo menej ako vo vedľajšej jedálni. Pri našom stole občas padli nespokojné vyhlásenia ohľadom čakania, ale väčšinou viedli medzi sebou rozhovor chalani. A tu sa začali objavovať malé narážky feťáckej komunity. Keďže nám s Kajou veľmi nebolo do reči, čas som trávila počúvaním (zväčša) Paľových a Paťových rozhovorov. V ten večer ale rozoberali skôr svah a ich večerný program, ktorý mali ako trieda pripraviť. Čo sa toho týka, vzľadom na to že ho mali pripraviť hneď prvý večer, bol skvelý. Hlavne preto, že som sa doň nemusela zapájať.
Po programe sme mali takú hodinku času, počas ktorej sa prekvapivo neudialo nič, čo stojí za zmienku (alebo si to skrátka nepamätám, aj to sa stáva). Po vyhnaní do izieb vražedným počítaním strýka Bechera sme si s Kajou zapli Veľkú šestku a ona do polhodiny zaspala. Nemala som jej to za zlé, za ten deň sa jej podarilo chytiť akéhosi bacila a bolelo ju hrdlo. Myslím, že som potom ešte asi hodinku hrala Portal 2, než som si aj ja ľahla spať.

Utorok - to isté, dokola. Ráno sme vstali skôr, aby sme spolužiačke Radke celá trieda zablahoželali k narodeninám (čím sme v podstate všetkých ostatných zobudili). Potom sme mali kontrolu čistoty na izbe a keďže sme v nej neboli, dostali sme pomerne nízky počet bodov. Nik nepovedal, že tam máme byť. Aspoň sme ju nezamkli ako Katky, ich čakala 0.
V jedálni sa Kaja začala zapájať do rozhovorov s Paľom (keďže si toho ako bývalí spolužiaci mali čo povedať) a sem-tam som niečo utrúsila aj ja. Paťo sa tiež pýtal Kaji, či bola za zdravotníčkou, pretože aj jeho trápilo hrdlo. Dostali sa k nám tiež podrobnosti z druhej strany, kto bol u koho na izbe, kto to prehnal s alkoholom, koľko fetu im ešte ostalo... Zjavne im blízkosť učiteľov nebránila v radovánkach. Možno boli spolu, prezývku Becher som mu neudelila bezdôvodne. Po príchode zo svahu sme šli do neďalekých potravín, ktoré otvorili exkluzívne pre nás. Tie sa skladali z jednej miestnosti na obecnom úrade a pokiaľ na nás vyšiel rad, chlapci vykúpili všetky džúsy. Hovädá.
Večerný program béčkarov mal vychytané isté drobnosti, stoličky rozdelené do radov podľa tried či... Hej, asi je to jediné výrazné zlepšenie, na ktoré sa pamätám. Samozrejme mali iný program. Myslím, že sme sa tentoraz po večeri vybrali aj na chodbu. Neviem či sme náhodou s Kajou nelúštili krížovky z časopisov, ktoré boli v stolíku. Ale možno to bolo v iný deň.

V stredu sme sa zobudili a pršalo. Nie, lialo ako z krhly. Moja prvotná myšlienka bola, že nás aj v takom počasí vyženú na svah. Dni predtým mrholilo a nikomu to nevadilo. Ale nie, v jedálni sa od učiteľského stola niekto ozval, že bude náhradný program. Radosť v duši, v utorok som bola viac času na zemi než na lyžiach. Ten náhradný program pozostával z troch prednášok od troch učiteľov, kde sme všetci duchom neprítomní spali. Vážne sme boli unavení. Skončili sme asi polhodinu pred obedom, a tak sme sa teda pobrali do jedálne. Tu ma pekne dožralo, keď si učitelia z baru objednali veľmi dobre vyzerajúcu kávu. Svoju nespokojnosť som veľmi hlasno vyjadrila pri stole. Kaja sa opýtala, či pijem kávu, na čo som začala vysvetľovať, že bez nej nemôžem fungovať. Tí zvyšní feťáci od nášho stola sa samozrejme začali rehotať ako nepríčetní a Paťo sa ma opýtal, či pijem "zelenú kávu" a mal podobné narážky ohľadom jeho tuším najlepšej kamošky Mary Jane. Ja som sa samozrejme nenechala vyviesť z miery a pekne som rozhovor zatlačila späť do oblasti môjho k životu potrebného nápoja. Tí exoti sa smozrejme smiali znova, a to vtedy, keď som poznamenala, že je v polievke priveľa petržlenu, tak je zelená. Hah, áno, jasné, "petržlen". Potom sme tuším rozoberali blbosti ako dediny, z ktorých pochádzame, ľudí ktorých nepoznám, ľudí ktorých poznám, náš skill na svahu (= môj žiadny skill). Po obede boli všetci malátni, veľa ľudí spalo a my sme sa ako trieda natrepali k volejbalistkám na prízemie na šestku, aby sme prebrali večerný program. Kompetentní ľudia sa dohodli, zvyšok zohnal potrebné veci. Požičiala som fixy a perá, keď sa to ráta.
Bola popolcová streda a tak bola možno ísť neskôr do miestneho kostolíka na omšu. Katky s Kajou šli, ja som v tom čase spala. Vrátili sa asi hodinu pred večerou, to som už bola asi polhodinu hore a nerváčila som pri Portali. Šli sme na chodbu, kde nás nebolo veľa (vďaka bohu za ten sivý deň). Na večeri sa Paťo vyjadril, že dúfa, že budeme mať konečne poriadny program. Vraj ich aj ten béčkarov nestál ze veľa. Myslím, že sa nám to podarilo. Nechcem náš program vyzdvihovať do nebies, no boli sme ako poslední. Mali sme dosť času na rozmýšľanie, na pozorovanie vecí, ktoré neklapali, na vymyslenie zaujímavých úloh. Vyvetrali sme celú jedáleň, keďže tam doteraz vždy po chvíli bolo strašne horúco (boli sme tam natrepaní ako sardinky, tak sa nie je čomu diviť, v takej malej miestnosti). Asi som nespomenula, že keď som sa počas programu béčkarov snažila otvoriť jedno z tých starých drevených okien, rozťala som si palec. Znie to hrozne, ale bola to len malá ranka. Ide o to, že z toho bolo veľa krvi a ja som si to všimla až keď som od nej mala špinavý sveter. Môj obľúbený sveter. Fňuk.
Niekedy v tom čase sa ochladilo a začalo husto snežiť. O deviatej k nám na chodbu došiel Becher, vraj že pani domáca napustila kaďu s horúcou vodou, ktorá bola vonku, aby sa tí čo tam chcú ísť pripravili. Podmienka však bola, aby to boli len zdraví jedinci, keďže v tom čase som aj ja mala akéhoci bacila a hrdlo nie v práve nejlepšom stave. Preč šlo celkom dosť ľudí, a tak sa to na chodbe aspoň trocha vypráznilo. Tiež nám predĺžili večierku do pol jedenástej. Čo bolo fajn. Niekto si z baru kúpil neoalko Radlera a ja som samozrejme tiež využila príležitosť. Sedeli sme pri stolíkoch na gauči, rôzny ľudia, rôzne rozhovory, chill. Potom sme ale v mžiku sekundy zdupkali, keď došiel Becher a začal počítať do desať. Všetci ostatní, stojaci pred vlastnými dverami, s ním. To bol ten najvtipnejší prostest, aký som kedy videla.

Vo štvrtok sme sa po kontrole izieb ponáhľali do jedálne. Mali sme službu - t.j. roznášať príbor, taniere, jedlo. V stredu som Paťovi vysvetľovala princíp stolovania (hlavne ukladanie príbora) a bol z toho nadšený. Prišli sme tam asi o 15 minút skôr. Raňajky sa na našej strane začali 15 minút po oficiálnom čase. Ach tie výhody menšej jedálne... No aj tak som s našením roznášala. Boli párky, ja si stojím pri okienku, čakám na taniere a v tom k nám príde spolužiak Samo, hokejista. Vraj "Teta, koľko percent mäsa majú tie párky?". Mala som sto chutí tomu chlapcovi takú ugh, ale prinútila som sa okomentovať to len tichým "Samo, ty si taký debil." Ani predtým som ho nemala veľmi v láske, ale toto bol vrchol. Zlatá teta kuchárka to však vzala s chillom, priniesla mu obal od párok (z LIDLu) a milo sa opýtala "Je to v poriadku?". Samko zablúdil pohľadom na zloženie, našiel čísielko 89% a povedal "Áno." Ak by som už v rukách nemala párky, tak sa chalan bude hľadať na najvyššom bode svahu.
Pri stole som samozrejme vyjadrila svoj názor na toto indivíduum. Vlastne som aj dni predtým vravela, ako ho nemám rada. Dosť nahlas. Asi to aj počul. Tiež s informáciami o mojich mačkách a podobných rečiach ktoré z mojich úst pravidelne vychádzali. Kaja so mnou súhlasila a ostatní to akosi nekomentovali. Keďže som si roznášanie naozaj užívala, prišla som k stolu ako posledná. Zvyčajne som svoj tanier zo stola odnášala ako prvá. Paťo svoje raňajky dojedol a pobral sa k baru, s peňaženkou v ruke. Zmiatlo ma to, no jedla som ďalej. Po krátkom rozhovore s čašníčkou na mňa zakričal, či chcem do kávy aj mlieko. Daaaamn. Ten feťák mi kúpil kávu. Myslím, že moje strohé "Ďakujem." nevyjadrilo, aké to od neho bolo milé a aká som bola šťastná. Toto bol plot twist, na ktorý som niekde v kútiku duše čakala. Dominike, ako jeho spolužiačke som to povedala hneď po raňajkách. Bola prekvapená, ale po tom sme na to akosi obe zabudli a sústredili sa na dôvod nášho pobytu v tomto príjemnom zapadákove.
Tá káva bola požehnanie z neba, moja dávka kofeínu spôsobila, že som na svahu bola sústredenejšia a keď už nič iné, aspoň som sa naučila padať. A vstávať. Zo svahu sme s Kajou zdrhali medzi prvými, aby sme čo najskôr boli v jedálni. Samozrejme sa opakoval scénar z rána, ale aspoň sme pozerali Kobru 11. Dali nám skôr príbory a ja som sa podujala uložiť ich učiteľom pekne podľa pravidiel stolovania. Dostala som asi trojsekundové uznanie. No zaujímavejší bol pobyt pri stole. Začala som si viac všímať Paťa (čo nebolo ťažké, keďže sedel hneď oproti mne, na dĺžku ruky) a damn, on je to v podstate švárny šuhaj. V rozhovoroch padli otázky na večerný program, ktorý mali ma starosti učitelia (a o ktorom sa šuškalo, že to bude diskotéka = zabite ma kým je ešte čas). Tí feťáci sa sťažovali, že majú posledného jointa a čo s tým. Paťo pochválil náš program z predošlého dňa.
Šli sme znova na svah. Piata skupina sa pobrala na veľký svah, my sme ostali na tom malom. Nebol to najmúdrejší krok mám taký dojem, ľudia tam mali problém udržať sa vôbec na pome. Čo bol prípad Dominiky, ktorá sa rozbila kúsok pred konečnou. Ostala trčať v niečom ako priekopa a nevedela sa dostať von. Presne viem ako sa musela cítiť, ja som sa mimo svah vysypala už len z toho detského vleku, pekne do blata. Ale späť k veci, teda Dominika sa nemohla dostať von. Ich triedny mal dosť problémov so zvyškom skupiny, až sa pri nej zastavil spolužiak Domino z vyššej skupiny a pomohol jej. Jej radosť sa samozrejme nedala vyjadriť slovami a slúbila mu čokoládu. Náš skromný chlapec ale povedal niečo ako "Stačí, že mi povieš meno tej tvojej kamarátky z éčky." DAAAAAAMN. Dominika za začudovala, ale moje meno už bolo pekne zapísané v Dominových ušiach. A dala mu aj tú čokoládu. Toto všetko mi povedala po tom, čo sme sa vrátili zo svahu. Mojou reakciou bolo prekvapenie a otázka "Kto dočerta je Domino?" A tak mi ho ukázala. Nikdy predtým som ho nevidela a nechápem, ako som ja mohla zaujať jeho.
Pred večerou nebolo klasické zhrnutie dňa, len sme od jedného z učiteľov dostali oznámenie, že sa o istej hodine máme pekne zoradiť pred ubytovňou, pôjde sa do čajovne, kde nás čaká večerný program. Ach jaj. Na večeri sme s Kajou boli zas ako prvé, tentoraz sme si však aspoň objednali kávu. Po nej sa snáď každý šiel "nahodiť do gala". Vážne si niekto bral špeciálne oblečenie na túto príležitosť? Ja som si to chillovala z izby do izby, sledovala to hromadné upravovanie frizúry, kecala s Dominikou na chodbe. Využila som príležitosť, aby mi znova ukázala Domina (lebo mám strašnú pamäť na tváre a stále tam bolo dosť ľudí, ktorých som nepoznala).
Vysvietenú čajovňu v tej tme bolo vidieť už do ďaleka. Och aké prekvapenie, že spoza zastretých okien presvitali aj "disco" svetlá. Usadili sme sa ako idioti, totálne pomiešaní. Na môj vkus sme sedeli až príliš blízko miestnosti s hudbou. Bol prečítaný zápis z oného dňa, odovzdali sa ceny za najlepší pokrok v skupinách, najčistejšie izby a najlepší program. A potom sa to vyprázdnilo, pretože náš 12-ročný DJ začal valiť jeden hit za druhým. Ja som, narozdiel od Katiek a Kaji, ostala sedieť pri stole s Dominikou a ostatnými áčkarkami (možno tam boli aj nejaké béčkarky). Hlavnou témo bolo, ako ma Domino celý čas hypnotizoval pohľadom, aký je v triede, kto sa komu páči (Dominika letela po tom idiotovi Samovi od nás). Občas niekto odskočil k baru po nejaké to pitivo či jedivo. Skrátka chillová atmoška. Raz som si odskočila zreferovať mamke ako sa mám a na toaletu, inak som sa zo svojho miestečka nepohla. Ani keď ma prišiel Paťo prosiť, aby som šla tancovať. Zlatíčko moje, ak by som sa vedela a chcela hýbať, idem hneď. Tak som ho len milo odbíjala frázami ako "keď pôjde aj Dominika", "ja neviem tancovať", "nemám rada tancovanie". Bol vážne trpezlivý, ale ja k tancu naozaj nemám kladný vzťah. Až keď som mu povedala "Neber si to osobne Paťo, ale ja neznášam tancovanie," usmial sa a povedal "Veď dobre." Viac neprišiel. Kto však neskôr prišiel bola malá Katka. Celá červená, či s ňou nejdem von, porozprávať sa. Súhlasila som. Obliekli sme sa a kvôli súkromiu sme zišli na dolnú terasu, pred lyžiareň a kopu dreva. Nik tak nebol a bola tam tma, jediné svetlo vychádzalo spod dverí toaliet. Všetci boli buď za čajovňou hore, pred ňou na terase alebo dnu.
Katka sa mi spovedala, ako tancovala s chalanom čo sa jej (vtedy) páčil, aké to bolo super a podobné blbosti, ako napríklad téma Domino. Neboli sme tam viac než desať minút, keď sa zrazu Paťo s Paľom vybrali na toalety. Svoj pôvodný úmysel zmenili hneď, ako nás zbadali. Tak sme boli štyria. Prisahám že neviem, ako sa to stalo, čo sme preberali, no asi za dve minúty sa im zo mňa a Katky podarilo dostať, že sa zjavne páčim Dominovi. Reťazová reakcia. V tom čase už bol on aj s malou skupinkou ľudí na ubytovni, tak sa Paťo mohol vyhrážať len tým, že mu zavolá. Nevadí, že nemá jeho číslo. Síce z toho boli zjavne obaja prekvapení, veľmi rýchlo sa prispôsobili. "A on sa ti páči?" pýtal sa Pato, na čo som sa hájila ako som mohla "Do dnešného dňa som netušila, že existuje. Vobec ho nepoznám, ako sa mi môže páčiť?" Lenže nie pre nich nebola dobrá odpoveď, vraj ho spoznám, že po príchode na ubytovňu za ním obaja pôjdu, vyspovedať ho. Tu som zas obraňovala ja jeho, chudák chlapec. Na druhú stranu začala Katka na Paťa, že vidí ako na mňa pozerá (bola tma...?!), že ona vie že sa mu páčim a on sa len usmieval ako mesiačik na hnoji. Nejako sme sa dostali aj k iným témam, rozoberali sme drogy, ja som Paťa "obviňovala" že je feťák, on povedal že je dobrý chlapec na čo sa Paľo skoro zadusil od ppredstieraného kašľa. Katke som vysvetľovala, čo je LSD, im odkiaľ to viem. Nakoniec toho už bolo dosť a Katku som presvedčila, aby sme sa vrátili hore. Dominika a zvyšné dievčatá odišli niekedy počas nášho rozhovoru pod čajovňou, my sme tiež po príchode dnu o chvíľu odchádzali. Veľká Katka s Kajou nemali páru o našom rozvhovore tam dole.
Keď sme odchádzali, znova ma obkľúčila malá Katka a Paťo a ja som sa im elegantne stratila medzi ľuďmi. V ubytovni som okamžite zdrhla na izbu, aj keď ostatní ostali na chodbe. Sadla som si na posteľ a na ukľudnenie som do ruky vzala knihu, ktorú som si počičala v druhej jedálni. Čítala som tú istú veti asi dvadsiaty krát, keď do izby vošiel Paťo. Na jeho obhajobu, váhal, či vstúpiť. Vraj že bol za Dominom, a pýtal sa ma, či sa mi páči. Ako pokazené rádio som dookola omieľala svoje "nepoznám ho" a milo/unavene som mu vravela "choď preč". "Mám ísť teraz sa Dominom a povedať mu no počúvaj, bol som za ňou, povedal som jej ako to cítiš ty a tak a ona povedala choď preč?" povedal, na čo som sa na neho bezradne pozrela. Nakoniec odišiel. Keď sa Becher vyrútil s počítaním a Kaja sa vrátila do izby, všetko som jej zreferovala. Bola som z toho všetkého neskutočne zmätená.

V piatok som sa zobudila už o piatej, pretože mi bolo neskutočne zle. Na raňajky som s Kajou prišla ako posledná a ako naschvál, na mojom mieste nebol tanier s jedlom. Náš stôl bol podivne zamĺkly. Z raňajok som toho veľa nezjedla a keď som šla za vedúcou našej skupinky, povedala, že pôjdem lyžovať ale ak mi nebude dobre, môžem sa ísť zložiť na terasu pred čajovňou. Bol to posledný deň. Chvíľu sme lyžovali, spolu s piatou skupinkou. Na mnohých miestach mimo svahu bol ľad a aj na snehu sa dosť šmýkalo. Malá Katka tak raz nemohla zabrzdiť a zo svahu sa zviezla až k zábradliu pri potoku (nebolo to prvý raz, s veľkou Katkou v tom už mali prax). Všetko by bolo v poriadku, keby sa nezvalila na bok a na ľade pod zábradlím nešmykla do potoka. Všetko čo sme videli boli bezmocné ruky držiace sa zábradlia. Vedúci piatej skupiny nelenil, v sekunde vyštartoval v lyžiarkach a ako strážny anjel a posledná záchrana sa rozbehol Katku ratovať. Celé to bolo ako z akčného filmu, lenže... Lenže vedúci sa pri zíbradlí šmykol tiež, vyletel do vzduchu a v spomalenom zábere ako z Toma a Jerryho zletel na Katku a zvalil ju do vody. Toto bola navtipnejšia čast celého pobytu, aj keď mi bolo ľúto smiať sa im. Obaja boli do pol pása mokrí a šli sa prezliecť = koniec lyžovania pre tento deň pre nich. My sme sa s Dominikou, ktorá sa k nám spolu s piatou skupinou teraz pridala, pár krát spustili a šli sme na terasu pred čajovňu. Mali sme dosť a ja som sa úprimne bála, že budem nasledovať Katku.
Keď otvorili čajovňu, Dominika mi kúpila Kofolu čo značne pomohlo môjmu žalúdku (ďakujem!). S ňou a ostatnými dievčatami, ktoré už nelyžovali lomeno nemohli lyžovať sme rozoberali Domina (ako inak). Tiež som ale chvíľu držala rebrík jednému hipsterovi, ktorý sa podujal izolačnou páskou opraviť odkvap (pričom mali ostatní v tom čase prestávku a cez okno z čajovne na mňa celý čas pozeral Domino).
Na ubytovňu sme sa pobrali medzi prvými, zbaliť, naobedovať, dobaliť a ísť. Na obede už bola lepšia nálada, každý riešil Katkin skvelý pád, Paťo že "Som počul, že si chcel dať vedúci vodné pólo." Potom Paťo podotkol, že mám vážne rada mačky a ukázal na moje tričko s tigrom. O Dominovi nepadlo pol slova.
Pri ukladaní vecí do autobusu v tom našom neostalo miesto, a tak som jeden zo svojich kufrov musela strčiť do toho kde sedelá áčka. S Kajou sme celú cestu rozoberali, ako nám bolo úžasne. Nik nechcel odísť. Cestou sme spievali ľudovky, naučila som Kaju používať slovo "fičúr" a zverila som sa jej, že sa mi naozaj páči Paťo, na čo mi ona dala svoje požehnanie. Tiež bola šťastná ako blcha, pretože za nami sedel chalan, ktorí sa páčil jej. Mimochodom, do autobusu áčky sa vtrepal aj Samo, pretože sa vo štvrtok dal dokop s jednou áčkarkou, tak mala aj Dominika potešenie pre oko.
"Veľmi vtipné" bolo, kde sme prišli na parkovisko, konečná stanica. Náš autobus bol napred asi 15 minút, keďže však môj kufor bol v tom druhom, musela som čakať. Keď som sa po jeho príchode dostala k úložnému priestoru, po otvorení sa na mňa začal valiť jeden cudzí kufor. Schytila som ho do rúk, aby sa neváľal po zemi, keď v tom sa za mnou ozval Paťo. Vraj ďakuje, že som mu podržala JEHO kufor. Červená ako posledná paradajkasom mu ho podala, vytiahla som svoju tašku a uháňala preč.

V sobotu mi poslal žiadosť na facebooku. V nedeľu mi poprial k Valentínu. Nerozprávali sme sa, raz sme si písali keď som mu poslala článok o kanadskej Nutelle s mariuhanou. Stretávame sa v škole a tvárime sa, že sa nevzájom nevidíme.
Paľo písal Katke, že sa mu na lyžiarskom zapáčila a prial si, aby sme vtedy pod čajovňou neboli my s Paťom. Podstatné je však, že sa ho Katka pýtala, čo sa Paťovi páčim. On povedal, že vraj o mne celý čas básnil, no nechcel sa miešať medzi mňa a Domina, tak jemu povedal, že sa mi páči a mne povedal to isté o ňom. Nie je ten chlapec vadný? Písala mu potom Katka. Zhrnutie z toho, čo mi poslala - obaja predpokladali/jú, že sa nezaujímam veľmi o chlapcov, Paťo sa cítil odmietnutý (po tom čo som ho "vyhodila" z izby, lebo chcel riešiť mňa a Domina?!), je zmätený z toho či chce dievča alebo nie (podľa informácii z posledného týždňa vraj už by dievča chcel), že on za dievčatami nebude behať, čaká na tú pravú, že to vtedy na výlete bolo iné, boli sme preč od všetkého (súhlasím), vraj má pocit že som úplne iná ako on (nefetujem, wow, such iná), že si je vedomý že nespravím prvý krok (a?), necháva tomu voľný priebeh, vraj by mi nezaškodilo trocha sebavedomia (v čom konkrétne?) a vraj na mne vidno že som ešte nemala chlapca a neviem aké to je (nehovor).
Asi dvakrát ma cez Dominiku dal pozdraviť (raz mi k tomu poslal pusu???). Vraj sa často Dominiky pýta, ako sa mám. Hlavne že sa ani len nezdravíme. Vážené dámy a páni, tomuto sa vraví uviaznuť na bode mrazu.
-Anita
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama