Duben 2016

Čo dokáže jeden týždeň alias lyžiarsky výcvik

14. dubna 2016 v 22:32 | Anita |  Poznámky
Whoa, pekne vítam, preživší!

Ak práve zabíjaš svoj čas čítaním toho článku si cool človek a mám ťa rada. Váž si to. Ide o to, že som tu naozaj dlho nestrčila nos. Prostý dôvod, ale jeho vysvetlenie si vyžaduje celý článok. Tak začneme pekne poporiadku, čo ty na to?

Všetko sa to začalo 8.2., kedy som sa s obrovským kufrom, cestovnou taškou, ruksakom a lyžami v ruke snažila netváriť hlúpo pri čakaní na autobus. Rovnako ako ďalších 72 prvákov. So spolužiačkou Kajou sme mamkám ukazovali zvyšok triedy a ani jedna z nás netušila, čo nás čaká. Tri triedy, A, B a E, sme sa rozdelili do dvoch autobusov. Dvojhodinová cesta prebehla bez mimoriadnych udalostí. Teda až na tú časť, kedy vzali Marekovu (chalan, s ktorým mám skrinku) fotku, pripli ju na strop a oslovovali "Sv. Marek, patrón autobusov".
Príchod bol... plný sklamania. Ako najprestížnejšia škola v meste sme čakali niečo viac než akúsi zapadnutú dedinku neďaleko Spišskej Novej Vsi. Viac než jednu zástrčku na izbe. Viac než spoločné sprchy a toalety. Viac než dážď a blato. Menej než 5 stupňov nad nulou.
Takže sme sa cez blato prebrodili k ubytovni, kde sme na daždi stáli asi dvadsať minút z mne doteraz neznámych dôvodov. Niekde medzi tým sa od nás oddelili volejbalistky z našej triedy, pretože na prízemí bola jedna izba pre šiestich. Zvyšok bol na poschodí, dvojky a pár troják. Celé to bolo rozdelené chodbou na dve časti, pre lepšiu predstavu malý náčrt + náčrt okolia svahu.
Keď som sa teda medzi poslednými dostala dnu, podarilo sa mi uchmatnúť krajnú izbu pre seba a Kaju. Ten zvyšok tam zmätene pobehoval, padlo pár nadávok a zjavne nie každému vyšiel vytúžený spolubývajúci. Izba sa skladala z veľkej skrine, dvoch pomerne pohodlných a veľkých postelí, umývadla, zástrčky nad ním, koša pod ním, stolíka a dvoma nočnými stolíkmi. Izba bola dosť priestranná, to im zas nemôžem vyčítať. Kábel od notebooku mi v pohode dočiahol na stolík avšak krutým zistením bol zakáz wifi. Nechápem zmýšľaniu našich učiteľov, no domáci nám na ich podnet odmietli dať heslo. Čo-to sme si vybalili zo zablátených kufrov a pobrali sme sa na prízemie do jedálne. Medzi poslednými, veľký výber voľných stoličiek sme nemali aj napriek dvom jedálňam. Tak sme si s Kajou sadli do časti s "barom" a učiteľmi, k stolu s áčkarmi Paľom, Paťom a Radom. Paľa s Paťom som poznala len z počutia - Paľo sa vtedy ešte páčil spolužiačke (veľkej) Katke a o feťákovi Paťovi mi rozprávala bývalá spolužiačka, áčkarka Dominika. O Radovi toho aj teraz veľa neviem, tichý chalan, jediné čo som medzi ich rozhovormi postehla bolo, že zjavne hrá hry.
Paľo je Kajin bývalý spolužiak, a tak to nebolo až tak trápne. Dali sa do reči, zatiaľ čo sme čakali na jedlo.
Poznámka - aj napriek tomu, že v našej časti jedálne boli učitelia, vždy sme jedlo dostali až po tom, čo sa najedla druhá, resp. prvá časť jedálne. Svinstvo.
To bolo celkom fajn. Osobne som na tanieri zakaždým nechala len to, čo som už zjesť nevládala. Po jedle si slovo vzal známy milovník alkoholu, nazvime ho učiteľ Becher. Čo sa týka jedálne, do konca výcviku budeme sedieť na rovnakom mieste, ako teraz (do psej matere!). Čo sa týka jedla, každý stôl má jeden deň službu, počas ktorého rozdáva príbory a roznáša jedlo (to nie je také strašné, vyšiel nám štvrtok). Čo sa týka pravidiel, na dverách do dievčenských toaliet visel presný denný harmonogram (ktorý zahŕňal veľmi málo osobného voľna). Čo sa týka lyžovania, po jedle sme mali polhodinu na prípravu (úžasné). Čo sa týka večerného programu, ten mal byť po večeri a pripravovala ho áčka (chudáci, hneď v pondelok).