Prvý deň v koži stredoškoláčky

17. listopadu 2015 v 1:45 | Anita |  Poznámky

Ahoj, milý čitateľ!

Dnes by som ti veľmi originálne chcela rozpovedať strašne zaujímavý príbeh o 4. septembri 2015, kedy som prvý raz vkročila na pôdu mojej novej školy. Och, tak dobre, nebolo to prvý raz. Prvý raz som tam bola na prvotnom rodičovskom združení, čo vlastne pozostávalo z toho, že nám náš úžasný riaditeľ vravel o tom, aké je naše gymnázium famózne a že má 99,99% úspešných absolventov, ktorý na 99,99% idú na vysoké školy a aj keď nie, tak áno. Takže chápeš, že ten úplne prvý raz sa nepočíta. (Nie, nebola som tam na prijímačkách, patrila som k tej šťastnej tridsiatke, ktorú prijali vďaka Testovaniu 9 bez skúšok.)


Takže september. V prvom rade chcem poukázať na ten dátum. Nie je to tak, že by naša škola mala rešpekt k svojim študentom a predĺžila im prázdniny. To len Anita sa posledné dni prázdnin flákala v Chorvátsku a domov šla až tretieho. A keďže som človek nie veľmi spoločenský pri úplne cudzích ľuďoch, bola som už pár dní pred príchodom na Slovensko totálne mimo. Takže keď som si to v piatok namierila s mamkou do školy, nohy sa mi podlamovali a žalúdok som mala na Marse. Nemala som potuchy v akej som triede, čo všetko vlastne potrebujem, koho mám za triedneho, pretože správcovia našej školskej stránky sa nepodujali zverejniť zoznam žiakov 1. ročníka. Doma som si pozrela aspoň rozvrhy a zistila, že okrem I.E v ten deň nemá telesnú nik. Strašne som dúfala, že v tej triede nebudem, aj keď som si so sebou pre každý prípad vzala veci na prezlečenie.
Takže sme s mamkou prišli tam a hľadali niekoho schopného nám povedať čo a ako. Prekvapenie, ujovia a tety z administratívy viac-menej nemali potuchy že nie som v škole, aj keď sme s mamkou počas prázdnin poslali žiadosť o uvoľnenie z prvých dvoch dní. Nuž toľko k slovenskému školstvu. Teta zástupkyňa sa ale pohrabala v počítači a vytiahla z neho kto je moja triedna, aj akú mám triedu. Zákon schválnosti stále existuje, bola to I.E. Teta zástupkyňa ma vytiahla z kancelárie, mamku poslala preč (ja som ju poslala do auta po úbor na telesnú, pretože som očakávala, že je pravdepodobnosť na mojej strane a nevyjde mi oná trieda) a mňa nechala stáť na chodbe vedľa zborovne. Tá je vedľa skriniek. Tam sa práve premávalo 600 žiakov našej školy. Je ti jasné, že som v tom momente túžila byť kdekoľvej inde, len nie tam. Stretla som však jednu známu a tá mi, keď som jej povedala akú mám triedu, oznámila ďalšiu úžasnú správu oného rána. Moja zlatá trieda nesie označenie "športová". Polovica dievčat - volejbalistky, polovica chlapcov - futbalisti. Ako športový antitalent som sa v tom momente skoro zosypala. Mám štyri roky trčať pri ľuďoch, ktorí šport nielenže ovládajú, ale ho aj milujú? A guľku do hlavy nechcete? Nechápala som, ako som sa v takej triede mohla ocitnúť. Kde je to prekliate šťastie, keď ho človek potrebuje?!
Bohužiaľ som preklínaním všetkých bohov sveta nestrávila veľa času, pretože sa znova objavila tetuška zástupkyňa, tentoraz s mojou triednou. Predstavila ma, aj prichádzajúcej mamke nesúcej môj úbor. Dali si stručný pokec, počas ktorého som si celkom našu triednu obľúbila a mamka odišla. Triedna sa teda otočila na mňa. S tetuškou si vraj prezerali rozvrh a triedna ma šla odviesť k triede, kde mám hodinu.

Poznámka - na našej škole nie sú pevné triedy, každá hodina je v inej miestnosti, prípadne inom bloku. To sa rovná veľkej pravdepodobnosti, že sa so svojím šťastím stratím. Ďalší klinec do mojej rakvy.

Takže sme šli a šli. Ja som bola stratená už pri vchode do školy, a tak si pamätám len hromadu schodov. Keď sme sa ocitli pred mojimi potencionálnymi spolužiakmi, vysvitlo, že to triedna s tetuškou pekne dodrbali a pozerali na zlý rozvrh. Okrem potvrdenia oných študentov, že sú I.C (alebo také niečo) za nami vybehla zadychčaná tetuška so súradnicami pre moju prvú hodinu, tentoraz správnymi. Cestou tam mi triedna povedala, že k nej mám počas veľkej prestávky skočiť po knihy a kľúč od skrinky. Spomenula pri tom, že mi ako jedinému dievčaťu vyšla skrinka s chlapcom. V tej chvíli som stratila vieru vo všetky pozitívne veci. Ale to už sme boli pri mojich nových spolužiakoch.
"Ktorý z vás je Marek?" pýta sa učiteľka. Marek, moj spoluvlastník úložneho priestoru, sa zdvihol zo zeme, na čo triedna poznamenala, že je to aspoň pekný chlapec. Nemala som poňatia či áno, môj pohľad smerov všade len nie do tváre niekoho z prítomných. Aj tak som sa pri tej poznámke pousmiala. Ukázala mi, kde nájdem jej kabinet a pobrala sa kade ľahšie. Klesla mi dušička, nikoho som nepoznala. Snažila som sa tváriť odvážne. Ale aj tá stena vyzerala odvážnejšie než ja. Vďakabohu, pár dievčat sa mi prihovorilo, vymenili sme si mená (ktoré som v rovnakom momente zabudla) a jedna sa ponúkla, že pri nej môžem sedieť. Vďačne som ponuku prijala. V rovnakom duchu sa vlastne niesol celý deň. Asi trikrát som sa pýtala na mená, keď som to vzdala. Bola som príliš rozrušená, aby som si ich zapamätala, aj tak som nevedela rozlíšiť tváre ľudí, každý mi pripadal rovnaký. Niekto mi ukázal, ako sa orientovať podľa čísel tried, čo som potom vďačne využila po veľkej prestávke. Celú som ju strávila v kabinete triednej, podpisovala som knihy a iné blbosti, ktoré bolo potrebné vyriešiť. Odchádzala som s plnou taškou kníh v ruke päť minút po zvonení. Dovtedy som sa do tried dostávala s ostatnými, teraz bola načase poradiť si sama. Trafila som tam prekvapivo presne a v celkom krátkom čase, aj napriek tomu, že to bolo v inom bloku. Celú hodinu mi však škvŕkalo v bruchu, od rána som nič nejedla. A nezmenilo sa to až do konca vyučovania. Počas prestávok som vyplňovala papiere pre triednu, presúvala sa do tried. Jednoducho som na jedlo nemala čas, aj keď som chcela.
Čo sa týka telesnej, ktorá bola na poslednej hodine, nebolo to až také hrozné. Tuším sme sa vážili alebo také niečo, tiež som naprv podpisovala čo bolo treba.
Vydýchla som si až na lavičke neďaleko školy, kde som po vyučovaní čakala na mamku. Konečne som sa mohla najesť.

Keď na to teraz tak spomínam, závidím si. Vtedy bolo všetko zaujímavé, nové. Teraz sa to už stalo rutinou. Poznám mená všetkých spolutrpiteľov (naučiť sa ich mi trvalo mesiac, priradiť k tváram jeden ďalší), prestala som mať rada našu triednu, mám úzku skupinku ľudí, s ktorými trávim väčšinu času, skrátka sa mi podarilo zapadnúť do kolektívu. Nebolo to ťažké, bez problémov ma prijali. A to aj napriek tomu, že sa tam väčšina ľudí poznala už predtým. Keď si predstavím, ako som sa trašne bála práve toho. Že zo mňa bude outsider, že sa s nikým nebudem baviť. Zbytočné obavy.

V triede nás je 31. So mnou nás bolo 30, 15 chlapcov a 15 dievčat, no neskôr k nám jedno dievča prestúpilo a tak sa počet navýšil. Čo sa týka Mareka - naozaj je pekný, ale vnímala som to len prvé dni, keď som ho tak nepoznala. Teraz to už nemôžem povedať o nikom z mužskej časti našej triedy, stretávam ich každý deň a tým sa jednoducho stratilo to čaro.
Ale aby som ťa nesklamala - je z II.E a prvý krát som ho zaregistrovala pri uchaľaku/imatrikulácii prvákov. Maľoval nám tvár aj s pár dievčatami z ich triedy, keďže sú tiež éčka. Odvtedy ho sledujem pohľadom pri každej príležitosti, a ver mi, je ich mizerne málo.

Tak, to by bolo asi všetko. Samozrejme, za tie skoro tri mesiace sa toho stalo veľa, ale nič také výnimočné ako prvý deň. Takže nemaj obavy, žiadne dlhočizné články na obzore.

Ak ťa ešte nestihol horror menom stredná škola, nemaj obavy z prvého dňa, aj ak by si do školy prišiel neskôr.
A ak to už máš za sebou, aký bol tvoj prvý deň?

-Anita

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Simona Gray Simona Gray | Web | 22. listopadu 2015 v 9:53 | Reagovat

Práve si spomínam na svoj prvý deň na strednej...och, bože, vieš o tom, že som spolužiaka pokladala za babu?! Fakt vyzeral ako baba...bože, to sme boli malí prváčikovia...nostalgia :D
Strednú si vážne uži :D Každý jeden deň, aj keď sa ti to bude zdať hrozné, zbytočné, alebo budeš nadávať, keď sa ohliadneš, budeš sa nad tým usmievať :D :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama