DIY: Čipkované náramky

25. července 2016 v 22:49 | Anita |  DIY

Zdravím, čitateľ!

Vieš, že pôvodne mal tento blog slúžiť čisto len na hand-made články? Nuž, akosi mi to nevyšlo. To však neznamená, že by som sa tejto idei úplne vzdala. Dnes ti chcem ukázať jednu zo sekcií mojich náramkov, a to konkrétne čipkované náramky.
Tieto zlatíčka som si zamilovala hneď, ako som ich pred pár rokmi zbadala na Pintereste. Je neskutočné množstvo variánt, ako takéto náramky môžu vyzerať a sú naozaj jednoduché na výrobu, či už čo sa týka zháňania materiálu alebo konkrétnej tvorby. Tieto čipky nájdeš pomaly v každej galantérii a to celkom lacno, 0,5m stojí zvyčajne 0,50€ až 1€.
Ak sa ti teda ten nápad zapáčil a nie si si istý ako na to, možeš sa mrknúť na tieto návody - klik klik klik klik.


Ak sa teda podujmeš vyrobiť si nejaké náramky, alebo ich už vlastníš, prihoď fotku do komentára :)
-Anita
 

Playlist 03.

8. července 2016 v 1:13 | Anita |  Playlist

Ahoj, čitateľ!

Keď som mala desať, mala som isté obdobie, počas ktorého som nechcela spať. Prišlo mi to ako plytvanie času, nechcela som hodiny nečinne preležať v posteli, chcela som mať hneď ráno. Nepáčil sa mi ten pocit bezmocnosti, ktorému som sa musela každý večer oddať. Nezáležalo na tom, že som si to po zaspaní neuvedomovala. Samozrejme mi bolo jasné, že spať musím, to však nič nemenilo na fakte, že sa mi do toho každý večer nechcelo.

Myslím že prežívam podobné obdobie, avšak s jediným rozdielom. Desím sa dňa. Aj napriek tomu že viem, že to potvrvá len niekoľko hodín. Aj napriek tomu že viem, že tie debilné pocity sú len v mojej hlave. Aj napriek tomu že viem, že som len prehnane emotívna. Nemá byť leto plné radosti, zážitkov a dobrých pocitov? To moje ide do hája už od prvého dňa. Ten prekliaty pohreb. Možno to však začalo skôr a ja som skrátka len jedna z bezvýznamných depresívnych tínedžeriek. Kto vie?

To mi pripomína, dlho som ti neukázala môj playilst. Koho to však zaujíma? S mojou famóznou aktivitou mi to tu čochvíľa zaberú reklamy od Novy. Meh, mojim duchovným zvieratkom je ešte stále medojed, takže...

Čo dokáže jeden týždeň alias lyžiarsky výcvik

14. dubna 2016 v 22:32 | Anita |  Poznámky
Whoa, pekne vítam, preživší!

Ak práve zabíjaš svoj čas čítaním toho článku si cool človek a mám ťa rada. Váž si to. Ide o to, že som tu naozaj dlho nestrčila nos. Prostý dôvod, ale jeho vysvetlenie si vyžaduje celý článok. Tak začneme pekne poporiadku, čo ty na to?

Všetko sa to začalo 8.2., kedy som sa s obrovským kufrom, cestovnou taškou, ruksakom a lyžami v ruke snažila netváriť hlúpo pri čakaní na autobus. Rovnako ako ďalších 72 prvákov. So spolužiačkou Kajou sme mamkám ukazovali zvyšok triedy a ani jedna z nás netušila, čo nás čaká. Tri triedy, A, B a E, sme sa rozdelili do dvoch autobusov. Dvojhodinová cesta prebehla bez mimoriadnych udalostí. Teda až na tú časť, kedy vzali Marekovu (chalan, s ktorým mám skrinku) fotku, pripli ju na strop a oslovovali "Sv. Marek, patrón autobusov".
Príchod bol... plný sklamania. Ako najprestížnejšia škola v meste sme čakali niečo viac než akúsi zapadnutú dedinku neďaleko Spišskej Novej Vsi. Viac než jednu zástrčku na izbe. Viac než spoločné sprchy a toalety. Viac než dážď a blato. Menej než 5 stupňov nad nulou.
Takže sme sa cez blato prebrodili k ubytovni, kde sme na daždi stáli asi dvadsať minút z mne doteraz neznámych dôvodov. Niekde medzi tým sa od nás oddelili volejbalistky z našej triedy, pretože na prízemí bola jedna izba pre šiestich. Zvyšok bol na poschodí, dvojky a pár troják. Celé to bolo rozdelené chodbou na dve časti, pre lepšiu predstavu malý náčrt + náčrt okolia svahu.
Keď som sa teda medzi poslednými dostala dnu, podarilo sa mi uchmatnúť krajnú izbu pre seba a Kaju. Ten zvyšok tam zmätene pobehoval, padlo pár nadávok a zjavne nie každému vyšiel vytúžený spolubývajúci. Izba sa skladala z veľkej skrine, dvoch pomerne pohodlných a veľkých postelí, umývadla, zástrčky nad ním, koša pod ním, stolíka a dvoma nočnými stolíkmi. Izba bola dosť priestranná, to im zas nemôžem vyčítať. Kábel od notebooku mi v pohode dočiahol na stolík avšak krutým zistením bol zakáz wifi. Nechápem zmýšľaniu našich učiteľov, no domáci nám na ich podnet odmietli dať heslo. Čo-to sme si vybalili zo zablátených kufrov a pobrali sme sa na prízemie do jedálne. Medzi poslednými, veľký výber voľných stoličiek sme nemali aj napriek dvom jedálňam. Tak sme si s Kajou sadli do časti s "barom" a učiteľmi, k stolu s áčkarmi Paľom, Paťom a Radom. Paľa s Paťom som poznala len z počutia - Paľo sa vtedy ešte páčil spolužiačke (veľkej) Katke a o feťákovi Paťovi mi rozprávala bývalá spolužiačka, áčkarka Dominika. O Radovi toho aj teraz veľa neviem, tichý chalan, jediné čo som medzi ich rozhovormi postehla bolo, že zjavne hrá hry.
Paľo je Kajin bývalý spolužiak, a tak to nebolo až tak trápne. Dali sa do reči, zatiaľ čo sme čakali na jedlo.
Poznámka - aj napriek tomu, že v našej časti jedálne boli učitelia, vždy sme jedlo dostali až po tom, čo sa najedla druhá, resp. prvá časť jedálne. Svinstvo.
To bolo celkom fajn. Osobne som na tanieri zakaždým nechala len to, čo som už zjesť nevládala. Po jedle si slovo vzal známy milovník alkoholu, nazvime ho učiteľ Becher. Čo sa týka jedálne, do konca výcviku budeme sedieť na rovnakom mieste, ako teraz (do psej matere!). Čo sa týka jedla, každý stôl má jeden deň službu, počas ktorého rozdáva príbory a roznáša jedlo (to nie je také strašné, vyšiel nám štvrtok). Čo sa týka pravidiel, na dverách do dievčenských toaliet visel presný denný harmonogram (ktorý zahŕňal veľmi málo osobného voľna). Čo sa týka lyžovania, po jedle sme mali polhodinu na prípravu (úžasné). Čo sa týka večerného programu, ten mal byť po večeri a pripravovala ho áčka (chudáci, hneď v pondelok).
 


Playlist 02.

1. února 2016 v 16:21 | Anita |  Playlist

Zdravím, čitateľ!

Od prvého playlistu ubehol nejaký ten čas a hej, nechci vedieť, koľko parádnych kúskov sa mi zatiaľ podarilo objaviť. Ak sa pýtaš, ako to robím, malé vysvetlenie. Začínala som indie playlistmi na youtube, ktorých je tam nespočetne a tie ma postupne posielali ďalej a ďalej. Keď sa mi niečo zapáčilo, hudila som si to do vlastného playlistu. Po krátkom čase mi youtube na úvodnej stránke začal odporúčať podobné songy a voilá, tu som teraz. Keď tam vidím niečo zaujímavé, pošlem to do "Pozrieť neskôr", kde sa mi po čase nakopí pekná hromádka a tú si potom pustím pri činnosti mimo počítač. Niečo hneď vyhodím, niečo nechám na zváženie a čo-to hodím k obľúbeným. Z toho vyberiem najlepšie a takto vznikol aj tento článok.


Tieto songy mi pripomínajú posledné leto a to ma zvláštne upokojuje. Totižto, leto 2015 by sa mohlo zapísať s prívlastkom forever alone. Počas dvoch mesiacov som mala nulový kontakt s rovesníkmi, zavrhla som všetkých ľudí, ktorých by som teoreticky mohla považovať za kamarátov a moja izba sa stala mojou svätyňou. V tom období som nechodila spať pred svitaním a s týmto sa mi spája niekoľko veľmi podobných piesní. Aj napriek tomu, že som pri ich objavení bola ako kôpa nešťastia, ich opätovné počúvanie mi vždy vyčarí úsmev na tvári.
x
---

DIY: Ako (ne)maľovať na oblečenie

24. ledna 2016 v 14:51 | Anita |  DIY

Po dlhšom čase ťa znova zdravím, milý čitateľ!

Konečne som uzavrela známky a prekonala akúsi zákernú chorobu, ktorá si vyžiadala kamión vreckoviek, fľaštičku kvapiek proti kašľu a hromadu otázok medzi životom a smrťou ako napríklad: "Prečo som do psej matere počas voľnej hodiny sedela v ľadovej aule a učila sa matiku?". No tiež sa mi od posledného článku podarilo dohrať Bioshock a Portal, vďaka čomu ti prinášam prvý DIY článok, yay!


Mnoho tričiek s obyčajným, ale úžasným dizajnom často stoja majetok. Za tri slová od teba chcú 20€ a ty si to aj napriek tomu kúpiš, pretože tričko s nápisom "I'm the Doctor." je skrátka neskutočne cool. Alebo nie?
Stojí to za to? Ja osobne nie som schopná za jeden kus oblečenia vyhodiť toľké peniaze, najmä ak viem, že si za menej než polovicu dokážem spraviť podobný dizajn na jednom z tej hromady obyčajných tričiek v mojej skrini. Ale chápem, ak si niekto radšej kúpi originál.

Čo je na umelecké zničenie nevinného oblečenia potrebné?
- nevinný kus oblečenia (tričko, mikina, sveter)
- farby na textil
- štetce (lepšie sú tie s mäkkými štetinkami)
- veľký kus kartónu
- štipce
- kobercová obojstranne lepiaca páska (ktorú je najvhodnejšie čórnuť otcovi z garáže)
- miniatúrne nožnice
- vytlačený motív
- žehlička
- papier na pečenie
- fén (voliteľné)

Knižná výzva 2016

3. ledna 2016 v 12:24 | Anita

Pamodaj šťastia, čitateľ!

Rozhodla som sa zapojiť do knižnej výzvy, ktorú usporiadava Ells, pretože je to asi jediný spôsob, ako si zaznamenať, aké knihy som v tomto roku čítala. Samozrejme, že takú polovicu kníh zabudnem pripísať do zoznamu, ale keď je Anita už raz neporiadná, čo narobíš?
Tento rok by som sa chcela dostať najmä k "must read" knihám, ktoré nemáme u nás v knižnici. Mamka mi sľúbila požičanie čítačky, tak by som si čo-to stiahla v pdf. A do školy je to praktickejšie, nie raz som mala ťažkú tašku len kvôli kilovej knihe (ku ktorej som sa počas školy aj tak nedostala = t.j. asi celý prvý polrok na strednej).
Hranicu kníh si nestanovujem. Knihy síce čítam rada a často, ale odhadnúť, koľko času budem v tomto roku mať a čo pre mňa bude prednejšie je nad moje sily. Nie je to predsa súťaž a neviem si to predstaviť ani ako predsavzatie. Nepovažujem čítanie kníh za povinnosť, aj keď by som si naozaj mohla nájsť viac času na knihy. Nuž hor sa do toho!

---

2. Už čoskoro!


-Anita

Je tu ďalší rok!

1. ledna 2016 v 0:00 | Anita |  Poznámky

Zdravím ťa, môj milý čitateľ!

Dúfam, že práve teraz niekde oslavuješ a máš príjemný čas. Alebo v pokoji čítaš knihu, hráš League of Legends, spíš... Nie každý upredňostňuje oslavy. Ja mám napríklad oveľa radšej Silvester než Vianoce. Nie preto, že by som sa niekde sťala pod obraz Boží (mamka mi ledva dovolí šampanské, i keď aj z toho sa mi už raz točila hlava). Ale máme doma doslova hody, minimálne tento rok. Tiež chodíme do mesta na ohňostroj, nie je žiadna nudná večera, v telke dávajú skvelé pasáže, môžem predviesť svoje pyrotechnické schopnosti (muhehe) a znova trolliť Whovianov na Omegle!
Tento Silvester je však výnimočný aj z iného dôvodu. U nás v meste má totiž koncert skupina INE KAFE, ktorú počávam od svojich deviatich rokov. Neviete si predstaviť, čo to pre mňa znamená. Na ich hudbe som vyrastala (vďaka za tip, braček!). Tak je istá možnosť, že práve teraz niekde ležím v slzách šťastia.

Povianočné čosi + fotky z Prahy

31. prosince 2015 v 1:22 | Anita |  Poznámky

Ahoj, čitateľ!

Možno sa divíš, prečo som ako mnoho iných ľudí nepridala článok so všetkými úžasnými vecami, ktoré som si našla pod stromčekom. Nuž, je to z viacerých dôvodov. Jedným z nich je, že by to bol veľmi krátky článok, pretože písať slohovku o USB, rukaviciach a knihe Budúcnosť, ktorú napísal Dmitry Glukhovsky (♥) je nad moje sily. Ďalším je fakt, že sa náš fotoaparát práve nachádza mimo domu, pravdepodobne niekde pohodený až sa ho rozhodnú opraviť. Ale najväčšou zábranou v pridaní článku bolo moje, ak to tak môžem nazvať, psychické rozpoloženie.
Prežívala som akúsi krízu, možno istý druh sebaľútosti a depresie. Tieto Vianoce, vzhľadom na počasie a mnoho iných faktorov boli samé o sebe dosť pochmúrne. Takže základ máme. Teraz si k tomu pridaj stresy z polročného vysvedčenia, hlučné hádky mojich rodičov, ktoré sa z akéhosi dôvodu vyskytovali častejšie ako po iné Vianoce, absenciu akéhokoľvek spoločenského života, absenciu akýchkoľvek typických vianočných dobrôt, fakt, že som utratila viac peňazí a energie pri nakupovaní darčekov pre ľudí než oni na mne a dostaneš pekne nevianočnú náladu, ku ktorej sa pripletie kopec malých drobností, ktoré dokážu zruinovať život. Článok v tomto rozpoložení by vyzeral asi ako - Som jedinečná snehová vločka, ktorá má najhoršie problémy na svete, nik ju nechápe a nedokáže jej pomôcť. Som škaredá ako Quasimodo a žiaden chlapec o mňa nikdy nezavadí pohľadom. Mám chuť sa zabiť, už nemám vôľu žiť. Ak by sa ti taký článok páčil, si zjavne veľmi čudné stvorenie a asi by sme nemohli byť kamaráti.
To celé však nič nemení na tom, že mi do komentárov môžeš napísať, čo si si pod stromčekom našiel ty. Pravdepodobne ťa len budem chvíľu preklínať, preklínať svoj "úbohý život" a možno v snahe zabrániť prívalu nadávok zatnem zuby. V podstate nič mimoriadne či ohrozujúce tvoju existenciu.

Vianočná nálada?

24. prosince 2015 v 22:31 | Anita |  Poznámky

Zdravím, drahý čitateľ!


Dúfam, že nie si jeden z tých naničhodníkov s bielym výhľadom z okna. Ak áno, vránci svojho vlastného záujmu sa nepriznávaj. Myslím to vážne, nerob to. Ak však máš aj ty chuť zo samého zúfalstva vyskúšať sánkovanie na blate, budeme si rozumieť. Osobne, nie že by mi veľmi vadilo, že nie je sneh. Mne by úplne stačilo sucho a mráz. Pretože sneh v tomto počasí by bola katastrofa.
Ide však o tú atmosféru, so snehom je ľahšie stotožniť sa s tým, že je zima, nie to ešte Vianoce. Preto aj napriek vianočnej výzdobe všade okolo, trhom či dnešnému Štedrému dňu akosi nie som schopná vtesnať do hlavy, že sú Vianoce. Možno máš rovnaký problém. Možno mám ja riešenie.
Tak teda, ako vravím, u mňa blato a dážď akosi nedokážu vyvolať žiadanú atmosféru. Nie, nepomôžu mi ani filmy ako Sám doma či rozprávky so zasneženou krajinou, ktoré z akéhosi mnou dosiaľ nepochopeného dôvodu mnohým ľuďom v tejto situácii pomáhajú. A Mrázika zvyčajne dávajú až pred Silvestrom, bohužiaľ (oprava, dávali ho dnes, ale v pekne debilnom čase).

Playlist 01.

21. listopadu 2015 v 20:54 | Anita |  Playlist


Ahoj, čitateľ!

Myslím, že ťa táto rubrika neprekvapila. Je takmer na každom tínedžerskom blogu. Čuduješ sa? Je to niečo, čo neodmysliteľne patrí k životu tínedžera (a k blogovaniu). Hudba. Má neskutočne veľa žánrov a možností. Takže ak túžiš po populárnych kúskoch, zapni si rádio. V tomto smere som možno trošku odlišná od väčšiny mojich rovesníkov. Nebuď teda prekvapený, ak tu nájdeš kúsky, ktoré by si si nikdy nepustil. Ktoré sa ti nebudú páčiť. Ktoré možno nepočulo viac než pár tisíc ľudí. Anita je osoba, ktorá nikomu svoju hudbu nenúti. Ale tiež od nej nemôžeš chcieť, aby sa jej páčilo všetko. Má menší odpor k rádiám a príliš populárnym piesňam. Nie, že by jej vadila ich populárnosť, ale vadí. Je to však o tom, ako sú populárne. Môžu byť akokoľvek úžasné a dokonca sa mi môžu páčiť, no keď ich začnem slýchať na každom kroku, sú na mojom čiernom zozname. Zvyčajne definitívne. Nie je to vina piesní, avšak tej komercie. Ako mimoni.


Ale ako vravím, dobrých piesní je mnoho a každá nemôže byť kráľovná svetových rebríčkov. Ale Anitiných áno. Napríklad táto kráska. Už pri prvom počutí som sa zamilovala do jej tónov. A ďalšia úžasná vec sú komentáre pod videom. Mnoho ľudí tam píše, aký príbeh si za týmto zázrakom predstavujú. Je to úžasné. Ale aby som sa tu neroplývala len nad jednou skladbou, od Hungry Ghosts stoja za počutie tiež napríklad The man who refused to kill či Three Sisters.

Kam dál